Ak zoberieme v úvahu vedomostné zloženie parlamentu za komunistov (takmer 80% robotníkov a roľníkov, pritom amatérov popri inom zamestnaní) a dnešné kde prevažujú vysokoškolský vzdelaní poslanci, mnohí s právnickým vzdelaním a naviac na plný úväzok, potom si musíme položiť otázku "nie je niečo choré v tej našej Národnej rade?" a ďalšiu, neprináša demokracia "chaos a nekvalitu?".

V čom je teda problém?

1) Parlamentné lavice postupne obsadili ľudia, ktorí bojovali za demokraciu za každú cenu. Demokracia za každú cenu však nie je demokraciou, pretože tí ktorí za ňu bojujú sa vlastne stavajú diktátormi demokracie na vlastný spôsob či dokonca osoh. Naviac v mene demokracie potláčajú vedu a vedecké či odborné prístupy. Vedecký a odborní pracovníci sa pre politikov tohoto rangu stavajú nepochopiteľný, nepohodlný a naviac preto, že sú v menšine aj ľahko poraziteľní ("demokratickými metódami"- hlasovaním či vo voľbách). Za vedecké potom je pohodlné vyhlásiť to čo bolo "demokratický" na základe pekných reči prijaté a nie to čo je naozaj vedecké, ale pritom pochopiteľné len úzkemu okruhu skutočných odborníkov a vedcov.

2) Demokracia je skutočnou demokraciou nie vtedy keď rozhoduje väčšina, ale keď rozhoduje väčšina na základe rozumu, teda po zvážení všetkých pre aj proti. Nuž a toto znamená, že na stôl sa musia podčiarkujem musia dostať všetky "PRE" aj "PROTI" a nie len kampaň "PRE" (napríklad, ako sa to ide diať pred referendom o vstupe do EÚ). Nuž a dostať na stôl všetky "pre aj proti" znamená potlačiť svoje vlastné ja, teda vytvárať priestor pre demokraciu a nie demokraciu diktovať či likvidovať tým, že ja rozhodnem čo je a čo nie demokratické (napríklad vstup do NATO či o vojne proti Iraku).

3) Vedecký riadiť a kontrolovať neznamená "kecať" do všetkého a "rozhodovať" o všetkom. Vedecký znamená aj vedecký mlčať, vtedy keď mlčať treba a uznávať aj deľbu práce, teda aj zodpovednosti a práva.

Práve v tejto oblasti socialistické zákonodarstvo bolo zorganizované skutočne na vedeckej báze. Vláda bola na to, aby riadila štátne záležitosti a boli v nej odborníci. Naopak parlament bol určený na všeľudovú kontrolu a vyhýbal sa riadeniu, teda aj tvorbe zákonov. Väčšinou parlament prijímal zákony tak ako ich predložila vláda a to nie preto, že by poslanci im nerozumeli, ale preto, aby nepreberali na seba zodpovednosť za vládu a tým, aby neobmedzili svoju kontrolnú a rozhodovaciu funkciu. Jednoducho ak zákon, ktorý parlament schválil sa v praxi ukázal, ako protiľudový, tak jeho prekladateľ letel z funkcie.

Zoberme si z tohoto pohľadu, dnes pánom ministrom Zajacom pripravovaný zákon o "Liečebnom poriadku". Pán minister dnes "nevie" či tento zákon je, alebo nie je v súlade s ústavou. Má pán minister pri príprave tohoto zákona akýsi pocit zodpovednosti voči našej ústave? a naviac jeho zodpovednosť voči ústave sa nerozplynie po poslaneckých laviciach v rámci pozmeňovacích ustanovení? Čo ak sa časť poslancov odvolá (a ja verím v mene ústavy i národa, že sa odvolá) na Ústavný súd a ten rozhodne, že novo prijatý zákon je protiústavný, čo potom. Kto ponesie zodpovednosť za to, že "ktosi" si robí z ústavy "trhací kalendár"?

Čo povedať na záver? V našej Národnej rade naozaj nie je všetko v poriadku a teda nepracuje v súlade s vedeckým poznaním. Na druhu otázku je však odpoveď negatívna. Demokracia a veda nestoja proti sebe, teda demokracia nespôsobujú chaos a nekvalitu, ale nekvalitu a chaos spôsobujú "demokratickí diktátori", neznali vedeckých postupov vrátane vedeckého "mlčania", hovoriaci do všetkého a v mene všetkých!

Vo Svidníku 30.1.2003