11. 2. 2003
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
11. 2. 2003

Miloslav Luther, režisér: Kde chýba konkurencia, chýba aj kontext hodnôt

Stále platí – aký ľud, taká zábava

Viac ako desaťročie uplynulo od Novembra 1989, desaťročie žijeme v samostatnej Slovenskej republike. Kam sa za ten čas dostalo slovenské umenie, konkrétne filmová a televízna tvorba? Čo priniesla sloboda prejavu a slobodná tvorba v umení? Aké hodnoty vyznávame, čím žijeme a ako ich pretavujeme do tvorby? Aj o tom sme sa porozprávali s filmovým a televíznym režisérom Miloslavom Lutherom, ktorý po filmovej premiére svojho najnovšieho diela Útek do Budína pripravuje jeho televíznu verziu.

Absolvent pražskej FAMU, katedry réžie hraného filmu, má za sebou veľa úspešných hraných a televíznych filmov, televíznych inscenácií a seriálov. Za mnohé z nich mu udelili prestížne filmové a televízne ocenenia. Za všetky diela spomeňme aspoň Mário a kúzelník, Na pokraji rozumu, Nebezpečné známosti, Život bez konca, Lekár umierajúceho času, Koniec veľkých prázdnin, Kráľ drozdia brada, Zabudnite na Mozarta, Chodník cez Dunaj, Anjel milosrdenstva atď.

V kinách sa premieta váš film Útek do Budína, ktorý v priebehu roka 2003 uvidia diváci aj na televíznych obrazovkách v piatich pokračovaniach. Vančura roky očarúva, inšpiruje i provokuje tvorcov k pretlmočeniu jedinečnej atmosféry jeho literárnych diel. Čím inšpiroval vás – závažnosťou výpovede, atmosférou, jazykom, stálou aktuálnosťou, nadčasovosťou? Prečo práve Útek do Budína?
Považujem za nezmyselné rozlišovanie medzi témami z minulosti a súčasnosti. Film, ako každé iné umelecké dielo, je predovšetkým osobitý spôsob komunikácie. Rozprávame divákovi príbeh, zobrazujeme udalosti, aby sme zaujali jeho pozornosť a vzbudili v ňom prúd myšlienok a pocitov, cez ktoré si, dúfajme, uvedomuje podobnosť nášho rozprávania s tým, čo prežíva on sám. Potvrdzuje a prehlbuje sa tak jeho vlastná životná skúsenosť a pomáha mu zorientovať sa v jeho súkromnom svete. Samozrejme, ak ide o vnútorne pravdivý film. Predpokladám, a divácke reakcie mi to potvrdzujú, že v Úteku do Budína je veľa tém, myšlienok a pocitov, ktoré sú rovnako súčasné, naliehavé, či pravdivo adresné, aké by ten istý príbeh poskytol, keby sa odohrával v súčasnosti. Sú totiž nadčasové. Rozprávame o životných križovatkách, o hľadaní blízkeho človeka, o potrebe vernosti zásadám, o zmysle života, atď. A samozrejme o láske. Povrchnej i hlboko ukrytej, o sebaláske i obetavosti, o láske rodičov a detí, a o všeličom inom, čo prežívajú ľudia dnes rovnako ako pred storočím. Rozlišovanie podľa doby, v ktorej sa udalosti odohrávajú, považujem za vonkajškové a čisto formálne, hoci, dovolím si povedať, že cez historické prostredia a kostýmy poskytujeme aj nezvyčajný estetický zážitok. Reptanie proti dobovým filmom, aké sa u nás tu a tam ozýva, považujem za zástupnú tému a nepochopenie podstaty problému našej kinematografie. Ten je pritom celkom zrejmý. Vzniká málo filmov. Do kultúry neinvestuje dostatočne ani štát, ani súkromník. A tam, kde chýba konkurencia, chýba aj kontext hodnôt.
Čo sa podľa vás z vančurovskej atmosféry podarilo a čo, ako špecifické, nepodarilo pretlmočiť do filmovej a televíznej podoby? Čo, naopak, prináša váš tvorivý tím ako vlastný jedinečný tvorivý vklad?
To ponechám na recenzentov, máme ich požehnane. Niekedy sa mi dokonca zdá, že o čo menej sa u nás nakrúca, o to je viac tých, ktorí vedia, ako by sa to malo správne robiť. Vlastnou tvorivosťou však priveľmi neoslňujú, aj keď je pravda, že priestoru na sebavyjadrenie je čoraz menej. Úmerne s tým klesá aj jeho kvalita. Pred pár rokmi som ponúkal dramaturgii Českej televízie rôzne témy vrátane súčasných, aby sme po Anjelovi milosrdenstva a Konci veľkých prázdnin pokračovali v dobrej spolupráci. Napokon sme sa ujednotili na Vančurovej predlohe. Obsahuje totiž niečo, čo u nás postupne, ale obávam sa, že nezadržateľne, zaniká. Rozvetvený príbeh so silnou humanistickou myšlienkou, skutočné dramaticko-epické rozprávanie, ktoré predpokladá osobitú poetiku vyjadrovania a tomu zodpovedajúcu realizačnú erudíciu všetkých tvorivých zložiek. Pri rozhodovaní o budúcom filme nie je pre mňa prvoradou kategorickou podmienkou, či mi látka poskytuje možnosť demonštrovať schopnosť držať krok s módnymi trendmi. Vždy mi boli podozrivé domáce variácie na závažné aktuálne témy ako drogy, rasová neznášanlivosť, sexuálna orientácia, či spoločenská vydedenosť, ktoré väčšinou prezrádzali nedostatok vnútornej autorskej motivácie a zle skrývanú snahu upútať za každú cenu, hoci i plagiátom. O formálnom epigónstve ani nehovoriac. Cítim za tým autorskú bezradnosť alebo snobskú konformnosť, prinajmenšom však nedostatok vnímavosti nahmatať pulz vlastného prostredia. Svojou agitačnou tendenčnosťou problémy skôr bagatelizovali a nevyvolali potrebu hlbšie sa nimi zaoberať.
Ako je to s už spomínanou humanistickou myšlienkou a dramaticko-epickým príbehom v Úteku do Budína?
Útek do Budína som od začiatku bral ako výzvu vyrozprávať plnokrvný príbeh s myšlienkovou mnohorozmernosťou a morálnou nejednoznačnosťou. Každý ľudský osud sa totiž nedá zúžiť na moralitnú rozprávku, ako nám to tlačí do hlavy väčšina americkej produkcie. Popri tom som sa v dobrom slova zmysle pokúsil pomerať s kolegami, obdarenými verbálnym rozprávačským talentom. Ja ho nemám, preto sa vyjadrujem filmom. Stále som nestratil presvedčenie, že u nás zostalo ešte veľa profesionálne zdatných a invenčných filmárov. Po celý čas veľmi náročného a zložitého nakrúcania Úteku do Budína som preto trval na dôslednom zvládnutí každého, i zdanlivo nepodstatného detailu, či už v hereckom prejave, alebo obrazovom, či scénickom prvku. Občas aj spôsobom, ktorý vyvolával u mojich spolupracovníkov nevôľu. Uvedomoval som si však, že až budeme stáť pred konečným súdom diváka, bude zbytočné vyhovárať sa na neadekvátne podmienky. Myslím si, že slovenský divák, ako napokon každý iný, netúži a neoceňuje apriorne filmy, ktorých motiváciou je exhibícia nonkonformnosti a obrazoborectva. Niekedy je to síce zábavné a na krátky čas pútavé, najmä v špecifickom festivalovom alebo akademickom prostredí, ale málokedy skutočne novátorské. Všetko tu napokon už v nejakej podobe bolo. Väčšinou sú to preto len nápodoby vo vyvinutejšom formálno-technickom vyjadrení. Film je a zostane rozprávaním, rozhovorom o živote so všetkým, čo nám poskytuje.
Na svojej tvorivej ceste ste sa zaiste nielen v minulosti stretli s úskaliami, na ktoré tvorca nevyhnutne naráža – s hranicami vlastných možností a talentu, ale aj s takými, ktoré meniaca sa spoločnosť môže, ale dobre fungujúca by už nemala, mať. Robí táto spoločnosť dosť pre rozvoj umenia? Ako sa vám, ako dlhoročnému filmovému a televíznemu režisérovi, javí slovenská kinematografia?
Domnievam sa, že žiadna spoločnosť nedokáže plne uspokojiť svoju potrebu sebareflexie, ktorú poskytuje, dúfam, aj filmové umenie. Samozrejme, že nemám na mysli hrubú konzumnú komerciu, pri ktorej o nijaké sebavyjadrenie nejde. Práve tá sa nesmie odchýliť od vypreparovaných konfekčných myšlienkových a estetických panelov, ktoré sú povinne prvoplánové. Hovorím o existenčnej potrebe každej spoločnosti kultúrne sa prezentovať, čiže prejaviť hmatateľne, viditeľne, či počuteľne svoju podobu, samú seba. Svoju vlastnú hierarchiu hodnôt, životný štýl, historické vedomie, zvyky, atď. Zaráža ma, ako zúfalo nedoceňujeme všeobecne známy fakt, že v dnešných pomeroch a pri našich limitovaných možnostiach jedine kultúrou a umením, a v jeho rámci najmä filmom, môžeme pomerne rýchlo vstúpiť do povedomia európskej či svetovej verejnosti, ako sa vraví „zviditeľniť sa“. Celá naša spoločnosť je, bohužiaľ, nastavená na kupecké počty. Cenené je iba to, čo sa dá využiť bezprostredne, teraz. Perspektívne myslí málokto. Obrazom toho je aj stav našej verejnoprávnej televízie. Česká je schopná expandovať cez hranice, v pozitívnom slova zmysle strategicky ovplyvňuje aj naše kultúrne i politické vedomie. Tá naša sa pustila do samovražedného konkurenčného zápasu s komerčnými televíziami a postupne, ale i potupne degraduje. I keď mám podozrenie, blížiace sa presvedčeniu, že ten pochmúrny, zdanlivo chaotický a iracionálny vývoj je dôsledkom rovnako primitívnej, intuitívnej a bezzásadovej kupeckej stratégie, akou je opantaná celá naša spoločnosť. Kto vidí aspoň trochu do veci, napríklad ako sa u nás márnotratne plytvá peniazmi v reklame, musí chtiac-nechtiac zapochybovať o správnosti smerovania tohto systému. Dlhé roky parlament ignoruje chronickú finančnú podvyživenosť verejnoprávnych médií, politickou demagógiou udržuje koncesionárske poplatky na smiešnej párkorunovej úrovni, pritom však dopraje držiteľom licencií komerčných televízií ich neprimerané zisky bezohladným využívaním štátneho vlastníctva – frekvenčných vysielacích pásiem. Nechápu poslanci jednoduchú súvislosť, že enormné zisky v reklame idú tiež len z vreciek občanov? Nedokážu z toho vyvodiť jednoduchý záver, že práve držitelia licencií sú tí, ktorí by mali mať zákonnú povinnosť platiť za ich využívanie v zodpovedajúcej výške a najmä v súlade s dobrými mravmi? Nie však takou voluntaristickou metodikou, akú predpokladal návrh zákona o Audiovizuálnom fonde, že sami prispievatelia budú schopní nezištne rozhodovať o použití takto naakumulovaných zdrojov na kultúrny rozvoj spoločnosti. Aj keď tu nemáme celkom džungľu, je naivné domnievať sa, že predátor bude ochrancom nižších druhov.
Ako tvorca v oblasti umenia vníma vlastné možnosti a ohraničenia v čase globalizácie sveta a stierania hraníc medzi štátmi? Keďže ste tvorili aj v uplynulých rokoch tzv. ideologického diktátu, ste možno viac než iní „povolaný“ hovoriť o tom, kde v zápase o jedinečnosť a kvalitu stojí tvorca v čase ideologického a kde v čase ekonomického diktátu, čo z toho mu väčšmi zväzuje ruky a okliešťuje jeho schopnosti a talent a aké následky to so sebou prinášalo - prináša?
V jednom i druhom prípade sú alfou a omegou peniaze. Nástrojom ideologického diktátu komunistického systému bol zákaz činnosti. Najúčinnejším obuškom bolo ohrozenie existencie. Kto mal peniaze z iných zdrojov ako zo zamestnania, mohol si kúpiť dojem slobody aj v bývalých pomeroch. Na druhej strane, načo je dnes napríklad začínajúcemu tvorcovi liberálne prostredie, keď sa neuživí písaním scenárov, či nakrúcaním filmov, pretože sa na ne nedajú získať dostatočné peniaze? Musí sa živiť niečím iným a na písanie či filmovanie mu neostane ani čas, ani psychické sily. V jednom i druhom systéme sa majú najlepšie tí, ktorí sú živení štátnymi či verejnoprávnymi inštitúciami a nejdú proti záujmom establishmentu. Tí mudrovali aj vtedy, aj dnes, že problémom kultúry a teda aj filmu nie je nedostatok peňazí. Svedčí to buď o ich chabej znalosti fungovania systému financovania a výroby filmov, alebo o farizejstve. Je to len a len o peniazoch, pretože v tom pojme je obsiahnutá aj legislatíva, čiže podporné systémy, ktoré nedefinujú len mediálne prostredie, ale podnikateľské a daňové prostredie vôbec. Aj čas, ktorý strácame v nečinnosti, vyškolené talenty, ktoré sú u nás všeobecne trestuhodne nevyužité a to nielen v umeleckých odboroch, aj v tom stráca táto spoločnosť veľké peniaze. Komunistický systém sa aj kvôli tomu zrútil, tento sa, dúfajme, pod tlakom kultúrnych vplyvov civilizovanejšieho zahraničia napokon transformuje. Samozrejme, peniaze nedokážu zaručiť spokojnosť každého diváka, ale záujem vedia vzbudiť určite. A čo iné ako vzbudenie záujmu je podstatou komerčného fungovania napríklad americkej filmovej produkcie? Aj nezávislej!? Hádam nie kvalita, ktorá je ako pojem najľahšie manipulovateľná, o čom nás presviedčajú naši zorientovanejší recenzenti.
Ak sledujeme (nielen) slovenské printové i elektronické verejnoprávne a súkromné médiá, valí sa z nich na nás najmä brak, senzácie, sex a násilie s cieľom zaujať a získať čo najviac čitateľov, poslucháčov a divákov, ktorých prah citovej vnímavosti, intelekt, rebríček etických a morálnych hodnôt napokon sami čoraz viac tlačíme nadol a stále sa znižujúcou úrovňou tvorby sa nielen prispôsobujeme (ne)vkusu príjemcu, ale tiež ďalej okliešťujeme a ničíme vkus respondentov. Aké hodnoty teda vyznáva táto spoločnosť, kam smeruje? Čo napokon môže v budúcnosti priniesť tento trend?
S pribúdajúcim vekom som k záujmom divákov, aj tých menej vnímavých, tolerantnejší ako voľakedy. Čoraz viac si uvedomujem obsah pojmu ľudovosť, ktorá je asi najpriliehavejšou charakteristikou filmu a televízie. Ja ju vnímam ako rozmanitosť, mnohovrstevnosť, protirečivosť. Demokracia ako vláda väčšiny, mysliaca a fungujúca trhovo, je však z tohto hľadiska nemilosrdná a nespravodlivá. Bohužiaľ, ešte sme ďaleko od pochopenia významu menšín, najmä názorových a vkusových. V našom filmovom prostredí je menšinová domáca tvorba na periférii pozornosti nielen u väčšiny divákov, ale čo je podstatnejšie, najmä u zákonodarcov a štátno-byrokratického aparátu. Preto sa tu bez väčšieho odporu vytvorila dominancia dvoch protiľahlých extrémov, ktoré sa navzájom vyvažujú a pútajú na seba rozhodujúce skupiny divákov. Na jednej strane sú to distribútori a prevádzkovatelia kín, ktorí pod ekonomickým diktátom realizujú ciele zahraničných distribučných spoločností, na druhej zoskupenie salónnych fundamentálnych estétov, ktorí si pestujú svojich sezónnych favoritov, konformne s kritériami festivalových loby, na ktoré sú viac či menej naviazaní. Medzi nimi sa potáca naša miniprodukcia, raz ju ťahá k jednej strane, potom zase k opačnej, odstrkovaná je však od oboch. Divák, ten si podľa svojich osobných dispozícií môže vybrať len z toho, čo mu kiná ponúkajú. Pokaziť však vkus niekomu, kto si nad ním nikdy nelámal hlavu, sa podľa mňa nedá. Nemám vysokú mienku o priemernom vkuse u nás, rovnako ako nepodlieham sebaklamu o našej vzdelanostnej úrovni, čím nemám na mysli akademické vzdelanie, ale prostú snahu o hlbšie poznanie javov. Dôkazom našej všeobecnej povrchnosti je stále narastajúci záujem o triviálne informácie, prvoplánové zobrazovanie života, konfekčný vkus, panelové myslenie, hoci aj zabalené do kváziavantgardnej formy.
Celou svojou doterajšou tvorbou a najnovšie aj dielom Útek do Budína dokazujete, že vyznávate iné hodnoty. Váš najnovší veľký umelecký projekt už stojí na vlastných nohách a bude žiť ďalej svojím životom. Čas ukáže, či iba užší, alebo aj širší divácky okruh dá prednosť kvalite, alebo väčšina zostane v zajatí braku. Čo pre bežného človeka môže urobiť umenie, do akej miery ho môže obohatiť a kam posúva vás?
Umenie je dialógom medzi tvorcom a jeho divákom, či poslucháčom. Medzi tým, čo nazývame umením a čo brakom, leží veľmi nejasná, navyše pohyblivá hranica. Nikto by si radšej nemal prisvojovať právo určovať, kde sa končí umenie a začína brak. Dejiny sú plné príkladov, kedy čas prehodnotil kategorické úsudky a dodatočne degradoval samozvaných sudcov. Čo môže byť pravdivé a pôsobivé pre mňa, môže iný hodnotiť ako nezaujímavé, priveľmi zložité, či naopak banálne. Alebo, čo iného dojme k slzám, mňa môže znechutiť falošnou prepiatosťou a povrchnosťou. Preto je dialóg, nielen v umení, najúčinnejší medzi tými, ktorí sa pozerajú na život rovnakým pohľadom. Vtedy dochádza k porozumeniu, stotožneniu a spoluprežívaniu. Spoločnosť si preto zaslúži čo najrozmanitejšiu autorskú ponuku, aby si mohol každý vybrať, čo vyhovuje práve jeho vkusu, mentálnym a intelektuálnym danostiam. Tak, ako je to bežné povedzme v literatúre. Ani tá však u nás nemá ustlaté na ružiach, hoci sa náklady na jej produkciu nedajú s filmom porovnávať. Umenie však prežíva ťažké obdobie okrem iného aj preto, že už pridlho žijeme v hektickej, premenlivej a dramatickej dobe. Denne na nás útočí množstvo udalostí, protirečivých informácií, ktoré nie sme schopní spracovať, zhodnotiť a zorientovať sa v nich. Umelecká tvorba, ktorá by vlastne mala byť prirodzenou reflexiou bežného života a mala by ako prvá vyjadriť to, čo spoločnosť zatiaľ len cíti, nedokáže držať so zmenami krok. Ako avantgardný sa dnes ponúka názorový konjunkturalizmus, ktorý často iba zakrýva myšlienkovú a emocionálnu slepotu a tvorivú prázdnotu. Preto sa obraciam do minulosti, hľadám časom overené fakty a nimi posudzujem, porovnávam to, čo prežívam práve teraz. Často ma šokuje, ako sa udalosti na seba podobajú, dokonca opakujú, akou dobrou učiteľkou je história.
A čím vás šokoval Vančura?
Vančurov Útek do Budína som poznal už mnoho rokov vopred, ale až keď sa Československo rozpadlo, pochopil som jeho tému. Tú úžasnú mnohovrstevnosť a nadčasovosť príbehu skupiny ľudí, ktorí žili svoj život, keď Československo práve vznikalo a všetko bolo hore nohami. Pritom to nie je politický film. Rovnako ani dnešný bežný človek nežije po uši v politike, aj keď je ňou neustále atakovaný. Dúfam, že sa nám podarilo sprostredkovať to, čo som ja pocítil ako scvrknutie času. Akoby sa tých osemdesiat rokov vyparilo, odrazu som cítil, že žijem medzi tými ľuďmi ako medzi súčasníkmi, ale s jednou výhodou. Bol som od nich bohatší o vedomie toho, čo sa za tých osemdesiat rokov s nami a medzi nami stalo. V istom zmysle sa takto dá predvídať aj to, čo príde, čo sa s nami pravdepodobne stane o ďalších osemdesiat rokov. Prostredníctvom histórie sa pravdepodobnosť budúcnosti stáva takmer istotou. Samozrejme, nevyhnutnou podmienkou dialógu je záujem zo strany diváka. Na sklonku roku 1989 sme prišli s filmom Chodník cez Dunaj, ktorého témou bol pocit spolupatričnosti a schopnosti obetovať sa za druhého, bez ohľadu na rasovú, národnú, či svetonázorovú orientáciu. Hoci sme vlastne anticipovali ohrozenie, ktoré s revolučným kvasením a zmenami u nás zákonite narastalo, nedostal sa náš film do centra pozornosti. Dejiny, ktoré sa tvorili na námestiach boli silnejšie než akýkoľvek film. Vybrať si námet na film je riskantné najmä preto, že je potrebné predovšetkým odhadnúť, na čo bude spoločnosť vnímavá o niekoľko rokov, až bude film hotový. Ako sa vraví, doma nie je nikto prorokom.
Čo vás momentálne atakuje, inšpiruje, oslovuje a znepokojuje? Akými témami sa zaoberáte a čím vás oslovujú tie, ktoré sa najbližšie chystáte spracovať a pretaviť vlastnými umeleckými postupmi?
Spamätávam sa zo štvorročného pracovného maratónu a snažím sa uvedomiť si, čo sme to vlastne nakrútili. Pozorne počúvam názory na film, tešia ma slová uznania, premýšľam nad kritickými pripomienkami a trpezlivo vyčkávam na uvedenie jeho päťdielnej televíznej verzie a ďalšie divácke reakcie. Najradšej by som, samozrejme, začal odznova, aby to bolo všetko k plnej spokojnosti, ale zároveň sa utešujem, že nič ľudské nemôže byť dokonalé. Veci majú svoj prirodzený rub aj líce, v kráse je aj škaredosť, v dobre aj trocha zla. Myslím si, že v týchto časoch reklamného predstierania dokonalosti a hodnôt aj tam, kde nie sú, marketingovej pretvárky a rýchlokvasených mediálnych osobností bez obsahu, je práve úlohou umenia vytrvalo pripomínať protirečivosť života, nejednoznačnosť javov a ľudského psyché, lebo v tom je bohatstvo tvorby. Premýšľam nad príbehom, v ktorom ide práve o rozpornosť posudzovania, čo je pre koho dobré a čo zlé. Ako sa časom mení názor na udalosti, na povahu skutkov, na hodnotenie vlastnej účasti na nich. Ako sa až s odstupom času overí správnosť či omylnosť rozhodnutí. Myslím si, že žijeme práve takú dobu. Od ruskej perestrojky, lebo vtedy sa podľa mňa všetko dalo do pohybu, sa udiali priveľmi radikálne zmeny. Nevravím, že to tak nemalo byť, v mnohom by som si želal ešte rýchlejšie a najmä hlbšie zmeny. Prudko sa meniace vzťahy medzi ľuďmi však narobili veľa zlej krvi a onedlho sa začneme spamätávať a rekapitulovať. Už teraz cítiť uvoľňovanie napätia a spomaľovanie reakcií. Verím, že čoskoro príde čas hlbšieho zamýšľania sa nad sebou. Taký čas praje aj umeniu. Najprv sa však musia spamätať tí, čo majú v rukách zdroje na rozvoj kinematografie. Až ich uvoľnia, objavia sa aj rozmanitejšie scenáre, aj konkurencia talentovaných tvorcov, najmä však viac kvalitných filmov. Tak sa to uskutočňovalo v každej krajine, v ktorej sa ako šibnutím čarovného prútika rozbehla filmová konjunktúra, či už v severských krajinách, Dánsku, Nórsku, Fínsku, alebo Írsku, Španielsku, Mexiku, Brazílii, Argentíne. V našich podmienkach si zatiaľ každý aktívny tvorca musí uvedomovať trpkú predurčenosť svojho snaženia. Je nezmyselné písať scenáre do šuplíka, rovnako, ako je kontraproduktívne nakrúcať film v spoločnosti, ktorá ho vníma ako zvyškový, nadbytočný a exkluzívny produkt. A to mám stále na mysli film, ktorý vznikol a zostal predovšetkým ľudovou zábavou. Bohužiaľ, platí - aký ľud, taká zábava.

Miloslav Luther

Narodil sa v roku 1945 v Jakube.
V rokoch 1968 –1973 študoval réžiu hraného filmu na pražskej FAMU u Otakara Vávru. Po absolvovaní dva roky pracoval v spravodajskom filme Slovenskej filmovej tvorby na bratislavskej Kolibe. Od roku 1976 bol režisérom Československej televízie v Bratislave, o desať rokov neskôr sa stal režisérom Štúdia hraných filmov na Kolibe. Vyučoval na katedre réžie VŠMU. V rokoch 1998 až 2000 bol členom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie. Podieľal sa na vzniku viacerých filmov, seriálov a inscenácií, ktoré zaujali pozoruhodným spracovaním domácej či zahraničnej literárnej klasiky.

Jeho osobitý štýl sa začal profilovať už v jeho televíznej tvorbe. Nedá sa o ňom povedať, že by bol zástancom efektných vizuálnych motívov, naopak, v diele väčšmi akcentuje dramatický konflikt a sledovanie psychologickej motivácie konania postáv. Neexperimentuje, ale využíva a cizeluje zabehnuté výrazové prostriedky. Starostlivý výber protagonistov, dôkladná znalosť tematiky a dobových reálií, ako aj suverénna orientácia v žánrových konvenciách sú východiskom pre jeho filmy. Komediálne ladených situácií v jeho tvorbe veľa nenájdeme. I to je možno jeden z dôvodov, prečo sa v spojitosti s jeho tvorbou hovorí o akomsi matematickom perfekcionizme. Miloslav Luther ako režisér skutočne nič nenecháva na náhodu. Jeho filmy boli ocenené niekoľkými významnými cenami na medzinárodných filmových festivaloch.

Filmografia:

Mário a kúzelník (1977) – hlavná cena v kategórii dramatických programov Prise Cino des Duca za najlepšiu réžiu na Medzinárodnom festivale televíznych hier a televíznych filmov v Monte Carlo
Ráno pod mesiacom (1979)
Život bez konca I. – V. (1982)
Lekár umierajúceho času (1983)
Kráľ drozdia brada (1984) – film nakrútený v koprodukcii so SRN; hlavná cena na XXIV. filmovom festivale Gottwaldov, cena poroty na MFF
Karlove Vary v roku 1984, ocenenie Film roka v diváckej ankete
Zabudnite na Mozarta (1985) – koprodukcia so SRN; cena za scenár na MFF Chicago
Mahuliena zlatá panna (1986) – v spolupráci s nemeckou filmovou spoločnosťou
Štek (1988)
Chodník cez Dunaj (1989) – film nakrútený v spolupráci s televíziou, Prix de la Croix Rouge MTF v Monte Carlo
Svedok umierajúceho času (1990) – filmová verzia pôvodnej televíznej série Lekár umierajúceho času z roku 1983
Skús ma objať (1991)
Anjel milosrdenstva (1993) – koprodukcia s Českou televíziou; Prix Europe Berlín v roku 1994, Hlavná cena Central European Initiative
Keszthely 1994, Magnolia Award za najlepší herecký výkon Ingrid Timkovej, Cena kritiky za réžiu a ženský herecký výkon na MTF v Šanghaji 1994, Cena slovenskej filmovej kritiky, Prémia SFZ a SLF za réžiu
Koniec veľkých prázdnin I. –VI. (1996) – televízny seriál nakrútený v koprodukcii Českej televízie, rakúskej televízie ORF, Slovinskej televízie a Slovenskej televízie, ocenený Cenou kritiky Telemúza
Zámok na juhu (2000)
Útek do Budína (2002)

Spracovala MaNe

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       11. 2. 2003
11. 2. 2003 Hrozba terorismu anebo válečná psychóza?
11. 2. 2003 Media Observatory varuje před monopolizací českého tisku
11. 2. 2003 Vltava-Labe-Press bylo před volbami vázáno smlouvami vůči politikům? Štěpán  Kotrba
10. 2. 2003 Krize v NATO "nepovede k odložení války"
11. 2. 2003 Bez jednoty nemají NATO ani OSN budoucnost
11. 2. 2003 Platobné karty na Slovensku a vo Veľkej Británii David  Singer
11. 2. 2003 Brežněvova doktrína omezené suverenity? Jan  Čulík
11. 2. 2003 Svrhovat Husajna stovkami raket a tunami třaskavin? Miloš  Kaláb
8. 2. 2003 Evropská unie nechce monopoly: Pfizera vyšetřuje Evropská komise, jeho akcie klesají Radek  Mokrý
9. 2. 2003 Jan Sokol na Hrad: orgie průměrnosti nezatížené vkusem Štěpán  Kotrba
11. 2. 2003 Bitva o americkou demokracii Mojmír  Babáček
11. 2. 2003 Proč se odlišují postoje "staré Evropy" od postojů "nové Evropy"? Lenka  Vytlačilová
11. 2. 2003 Postoje "staré" a "nové" Evropy Milan  Kynický
11. 2. 2003 Jak to hučelo v devadesátých letech Marek  Fak
9. 2. 2003 Významné výroky Donalda Rumsfelda
10. 2. 2003 Britská soda
11. 2. 2003 Labouristický poslanec vykázán z parlamentu za kritiku "výzvědné" zprávy
8. 2. 2003 Britská vláda opsala svou aktuální zprávu o Iráku ze studentské práce
11. 2. 2003 Američané v ČR: Nesouhlasíme s válkou proti Iráku
9. 2. 2003 Irák: Tony Blair ohrožuje své politické postavení
11. 2. 2003 Abychom řekli ne
11. 2. 2003 Ne válce!
9. 2. 2003 Powellova irácká "továrna na jedy" neexistuje
11. 2. 2003 Predstava vojny na vlastnú päsť znižuje hodnovernosť politiky USA na minimum Martin  Muránsky
11. 2. 2003 Sýrie chce usilovat o mírové řešení irácké krize
11. 2. 2003 Demokracia znamená chaos? Andrej  Sablič
11. 2. 2003 Já - 2233 slov pro (psycho)analytiky
11. 2. 2003 Dnešná farma zvierat Radovan  Geist
11. 2. 2003 Miloslav Luther, režisér: Kde chýba konkurencia, chýba aj kontext hodnôt Anna  Gregorová
11. 2. 2003 Priveľké pokušenie zradiť Európu Eduard  Chmelár
11. 2. 2003 Otravujeme lekárov na pohotovosti? Jana  Matúšová
10. 2. 2003 Zaostřeno na islám: pouť do Mekky - hadždž Štěpán  Kotrba
11. 2. 2003 V Praze vzniká sbor luterské evangelické církve Eduarda  Heczková
11. 2. 2003 Anarchisté: Žádnou další válku !
5. 2. 2003 Pošta redakci
4. 2. 2003 Hospodaření OSBL za leden 2003 Jaroslav  Štemberk
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech