"Obyčajný" fašizmus

Nemecký fašizmus -- nacizmus dal väčšine iných fašistických režimov veĺmi svojrázne alibi. Metódy, ktoré používal, boli takou kvintesenciou hrôzy, že diktátori v iných krajinách tvrdili: "U nás sa predsa niečo také nedeje." Najstaršou formou diktatúry tohto typu bola Mussoliniho vláda v Taliansku, ktorá dala meno používané aj pre ďalšie podobné režimy. Dnes obhajcovia domácich fašistických režimov argumentujú tým, že "ich" fašizmus nenasledoval führera, ale duceho, a preto bol humánnejší. Lenže koncentračné tábory boli v každej fašistickej diktatúre, hoci v tých "druhých" neboli plynové komory.

Masové vyhladzovanie istých skupín obyvateĺstva, ktoré majú inú rasu, náboženstvo alebo názory, síce môže byť jedným z dôsledkov fašistickej diktatúry, ale nemusí byť nevyhnutne jej sprievodným znakom. Stačí usmerniť spoločnosť tak, aby sa ĺudia báli správať inak, než si želajú tí, čo majú v rukách moc. Na zastrašenie väčšiny stačia zdanlivo "humánne" metódy, aké používal Benito Mussolini.

Veĺké zjednodušenie

Hybnou silou technického pokroku boli revolučné zvraty vo vede. Vedecký obraz sveta, prírody i spoločnosti, ktorý prinášalo vedecké myslenie 18. a 19. storočia bol skomplikovaný a spochybnený. Hrozilo však aj niečo iné, s katastrofálnymi dôsledkami. Napríklad zjednodušený výklad Darwinovej teórie, ktorý sa premenil na sociálny darvinizmus, sa stal pseudovedeckým odôvodnením fašistických režimov. Tie mohli napríklad apelovať na rasové predsudky a na základe tohto zjednodušeného chápania tvrdiť, že ich metódy vládnutia a politiky sú "vedecké".

Fašistická propaganda sa zameriavala na to, aby v myslení ĺudí vytvorila zúžený horizont, ktorý pripúšťal iba jednoduché odpovede. Komplikovanejšie stavanie problémov sa vyhlásilo za "nepriateĺskú" činnosť. Jednoduché otázky pripúšťali iba jednoduché riešenia. To sa napríklad prejavilo v riešení ekonomických problémov. Nacistická hospodárska politika spôsobila také vnútorné zadlženie Nemecka, že dlh sa dal vyrovnať iba na úkor iných krajín, a preto jediným riešením mohla byť jedine vojna.

Cesta k diktatúre

Fašistická propaganda mala veĺmi pádne argumenty proti vtedajším demokratickým systémom. Napríklad dejiny Francúzskej republiky (po jej obnovení v roku 1870) boli tiež dejinami pravidelne sa opakujúcich korupčných škandálov. Málokto pochopil, že takéto zviditeĺňovanie korupcie bolo výsledkom slobody tlače. Korupcia sa totiž vyskytovala v každom režime, no nie vždy sa o nej smelo i hovoriť.

Politické strany sú v demokracii naozaj záujmovými spoločenstvami, kde často pekné heslá zakrývajú skutočné záujmy politikov alebo tých, čo ich financujú. Mechanizmus demokracie môže často znefunkčniť činnosť štátneho aparátu a vyvolať stav, keď verejnosť doslova kričí po ráznych opatreniach. Tie však vraj môže vykonať iba "vláda silnej ruky".

V Nemecku po prvej svetovej vojne bola nielen ťaživá ekonomická situácia, ale vládna koalícia, zložená z pravice i ĺavice, nedokázala presadiť príslušné opatrenia. ĺavica mala navyše taký vplyv, ktorý mohla eliminovať naozaj iba "vláda silnej ruky". Ponúkal sa Hitler a pravicové strany ho pustili k moci. Ich predáci sa naivne domnievali, že ho udržia pod kontrolou, a keď vykoná "špinavú robotu", budú sa ho môcť zbaviť. Všetci vieme, ako sa to skončilo.

Predpoklady zvratu k fašizmu

Keď Karol Marx uvažoval o budúcej sociálnej revolúcii, z jeho analýzy vyplynulo, že aby sa kapitalistická spoločnosť ocitla v situácii, ktorá predurčí jej zánik, musia zmiznúť stredné vrstvy a spoločnosť sa rozdelí na masu proletárov a hŕstku kapitalistov. Kapitalizmus 19. storočia mal takú podobu, že sa tento scenár zdal nielen reálny, ale jeho realizácia relatívne blízka. Lenže v 20. storočí sa ukázalo, že vývoj kapitalistickej spoločnosti je zložitejší. Začali pôsobiť mechanizmy, ktoré udržiavali existenciu stredných vrstiev. Tie si želali, aby spoločnosť bola ekonomicky, sociálne i politicky stabilná.

V minulom storočí sa však ukázalo, že existujú i sily ruinujúce stredné vrstvy. Napríklad hyperinflácia a dôsledky svetovej hospodárskej krízy postihli v Nemecku nielen robotníkov, ale aj stredné vrstvy. Nacisti práve týmto vrstvám sĺubovali istoty a stabilitu.

V 21. storočí sa tieto protirečivé tendencie minulého storočia ešte prehĺbili. Svet sa ukazuje ešte zložitejší a neistejší. Hrozia politické a hospodárske otrasy, ktoré môžu zasiahnuť každú krajinu a každého človeka na tejto planéte.

Fašistické, presnejšie neofašistické sily sa dnes nachádzajú na okraji politiky. Nahráva im však hrôza z budúcnosti. Rovnako ako fašisti v minulom storočí, môžu ukazovať na zdanlivých, ale niekedy aj skutočných vinníkov neistôt nášho sveta. Niekedy sa môžu dokonca aj zhodnúť s niektorými oficiálnymi kruhmi. Diablom 21. storočia sa napríklad stal bin Ládin. Stal sa stelesnením niektorých súčasných hrozieb. Napomáha vyvolávať ten strach, z ktorého profitoval fašizmus, strach z cudzincov, ktorí majú pre nás Európanov nepochopiteĺnú kultúru a ktorých navyše možno dokonca vyhlasovať za "dedičných" nepriateĺov.

Dnes neexistuje jednoznačný recept na spravodlivý a bezpečný svet, po ktorom túži väčšina ĺudí. Tá túžba je natoĺko silná, že môže pomôcť viere v nových spasiteĺov sveta, ktorí "tvrdou" rukou zaženú všetko zlo. Lenže ak sa dostanú k moci, cena, ktorú ĺudstvo bude musieť zaplatiť, bude ešte vyššia ako v minulom storočí.