V starom totalitnom vtipe, keď dostali do Zelovocu konečne kapustu, pripísal nejaký vtipkár na tabuľu pred obchodom : "Dalšia ťažká rana západným imperialistom!" Anekdota karikujúca systém, ktorý z minimálnej samozrejmosti robil vlastnú zásluhu, by sa značne hodila aj na terajší hlavný propagačný a politický tromf mladého ministra, projekt tzv. súdneho managamentu. Ak až v týchto dňoch napr. dostal sudca veľkého súdu na stôl svoj prvý počítač, je to v roku 2002 hanba. Nemožno ju síce váľať na nováčika D. Lipšica osobne, ale už jeho zodpovednosťou ostáva, ako je dlho očakávaný sieťový systém využitý. Tu majú pracovníci z praxe značné výhrady. Mať na Internete register firiem je síce pekná vec, ale čo stačí dajme tomu novinárovi pre informáciu, to nepostačuje pre účely súdneho konania. Tu zákon vyžaduje tzv. neverejnú listinu, teda ak sudca potrebuje napríklad zmienený výpis z registra firiem, musí oňho napísať žiadosť klasickou cestou, ktorá putuje v papierovej podobe zas len dni a týždne, ako aj predtým.

Mnoho slávy bolo v médiách okolo prínosu systému čo do počítačového prideľovania vecí sudcom, čo malo obmedziť možnosť korupcie. Odhliadnuc od možnosti i tu záležitosť obísť (prefíkaní advokáti napr. už zistili, že stačí podať hoci aj sedem nepatrne odlišných návrhov v tej istej veci a keď jeden z nich príde do rúk "správneho" sudcu, ostatné jednoducho stiahnuť), vznikla na mieste jednej zaplátanej diery - ďalšia. Diletantské stanovenie priorít spôsobuje, že obdobie, v ktorom sa štatisticky počet pridelených prípadov jednotlivému sudcovi zhruba vyrovná jeho kolegom, je príliš dlhé, až dva roky. Stáva sa teda už teraz, že jeden má na stole horu zo 30 spisov, zatiaľčo kolega za stenou možno len tri. A čo ak bude robiť medzičasom celkom inú agendu, odíde do dôchodku, apod. ? Práve túto otázku, ako mohla takáto hrubá nedomyslenosť vôbec prejsť cež štádium pilotného projektu, sme včera ministrovi položili. Odpoveď bola zarážajúca, spočívala v podstate iba v konštatovaní, že "ani pôvodný systém nezabezpečoval dokonalé rozdeľovanie"...

Predchádzajúci odstavec, preložený zo suchých právno - organizačných podrobností do bežnej reči znamená, že proklamovaný údajne vysoko efektívny komputerizovaný súdny management, sa z veľkej časti míňa svojim účinkom, prieťahy a priam zúfalá nepružnosť súdov v podstate ostanú bezo zmeny. Aspoň pokiaľ sa mladý politik nespamätá a nezačne naozaj konať to, čo "dole" jeho ľudia nevyhnutne potrebujú.

Už väčší predpoklad viditeľných výsledkov je v štruktúrach výkonu väzby a trestu. Tu ostáva najväčším problémom nízka zamestnanosť delikventov, ktorá nepresahuje 60 percent. D. Lipšic si hodlá v tomto brať príklad z Českej republiky, kde pristúpili ku systémovému kroku. Tam ak si verejná organizácia, ktorá by mala inak podľa zákona vypísať verejnú súťaž, objednáva produkty vyrobené väzňami, nemusí verejnú súťaž vôbec vypisovať, čo nepriamo ústavy na výkon trestu zvýhodňuje na trhu. V tomto prípade žiadúcim spôsobom, pretože podľa mienky znalcov je práve práca jedným z mála účinných prevýchovných prostriedkov odsúdených.

V kuloároch sa hovorí o stroskotaní komplexnej počítačovej siete štátnych úradov Govnet, že na vine faktickému zániku projektu bol v pozadí politický nezáujem o to, aby si mohli vyšetrovatelia či daňoví úradníci okamžite nájsť o každom potrebné údaje. Ako vravia bratia Česi, "není šprochu, aby na něm nebylo pravdy trochu". Na vlastné oči sme kedysi napr. videli neochotu Lipšicovho predchodcu (a straníckého šéfa kresťanských demokratov) Jána Čarnogurského, oživiť firemný register na Internete, vtedy v susednej ČR už dávno samozrejmý. Odpoveď prečo, dalo uvedenie registra do prevádzky, kde sa u nejedného mena politika vyskytujú viac ako zaujímavé podnikateľské aktivity a väzby. Nechceme myslieť vopred negatívnym spôsobom, ale niektoré aspekty údajného terajšieho "ozdravenia a spružnenia" ťažkopádnej slovenskej justície, túto situáciu tiež pripomínajú.