Hlavne že sú so sebou spokojní

7. 8. 2002 / Lubomír Sedláčik

Včera hodnotila vláda SR štvorročné obdobie svojho pôsobenia. Správa o odpočte plnenia vládneho programu však pripomína skôr alibistický traktát, ako vážne mienený dokument, od ktorého by sa mohli povolební nástupcovia odraziť. Napriek mienke nezávislých analytikov, že kabinet naplnil skutkom na sto percent jedine zahranično - politické ciele, sa správa hemží výpočtom údajných úspechov a konštatovaní, že krajina je v lepšom stave, ako roku 1998. Ako vždy v politike, ani tentoraz nie je na smolu autorov traktátu prvoradé, ako sa vnímajú sami - ale to, ako ich vidí verejnosť.

Vláda Mikuláša Dzurindu je presvedčená, že aj keď jej činnosť sprevádzali "zložitosti", naplnila svoje základné zámery spred štyroch rokov. Je ťažké objektívne hodnotiť vecne nie celkom uchopiteľné výroky o "vláde zákona, spravodlivosti, stabilite ekonomiky, apod. Predsa však niekoľko postrehov aj na tieto témy. Máme napr. v pamäti, ako premiér po voľbách sľuboval verejnosti, že "každý týždeň" sa bude pýtať ministrov vnútra či financií, ako pokročili vo vyšetrovaní propagandisticky masívne deklarovanej trestnej činnosti symbolu Mečiarovej privatizácie, miliardára Alexandra Rezeša. Výsledok bol viac ako úbohý : Po predlhom čase obvinenie z poškodenia architektonickej pamiatky, neskôr stiahnuté, resp. zahraté do autu s tichým odôvodnením, že bazén v historickom dome vybudovali v dobrej viere skôr, než bol objekt prehlásený za pamiatku. Ani slova o predtým toľko zdôrazňovaných údajných miliardových machináciách, či záhadne financovanom bonvivánskom životnom štýle menovaného, na margo ktorého bol aj samotný Vladimír Mečiar nútený diplomaticky priznať, že šlo o "nadmernú osobnú spotrebu". Dzurindistami nikdy nevyvrátené ostalo pravé vysvetlenie v pozadí, že A. Rezeš (a nielen on) de facto zaplatil vláde za pokoj "politické výpalné", napr. nekladením prekážok pri predaji VSŽ pre koncern U.S. Steel. Tento prípad trochu podrobnejšie na tomto mieste spomíname preto, že i vidina faktickej nedotknuteľnosti zbohatlíkov zaiste nemohla prispieť ku tomu, aby občania vnímali Dzurindovu garnitúru ako horlivo sľubovanú "vládu zákona". Nech už v zmysle hesla "papier znesie všetko", včera popísali v citovnej Správe, čo chceli.

O ekonomickej oblasti tiež hovoria dosť prieskumy verejnej mienky, podľa ktorých väčšina občanov vníma svoje postavenie ako horšie, či zhoršujúce sa. Toto videnie vecí ešte "priklincoval" sám M. Dzurinda neschopnosťou včas vybadať porážku, kedy kŕčovito trval na predvolebných bonmotoch o dvojnásobnom vzraste miezd alebo poklesa nezamestnanosti pod 10 percent. Neskoršie jeho zdôvodnenia reality boli ozaj "pôvabnými". Napríklad že ten sľub o platoch "splnili na 40 percent". Sme zvedaví, čo by čakalo v kariére riaditeľa podniku v socializme, keď by s vážnou tvárou podával nadriadeným správu, že plán splnil - na 40 percent... Ak takýto myšlienkový paškvil predseda vlády vôbec vypustil z úst, znamená to len jedno, že mu nič iné nezostávalo. Vrátane rizika, že robením hlupákov z voličov, ich poštve proti sebe ešte viac.

Jedinou oblasťou, kde odborníci dávajú kabinetu absolutórium, je zahraničná politika. V širších súvislostiach uvažujúci pozorovateľ sa však ani tu nemôže celkom ubrániť otázkam. Nádejná nová hviezda na politickom nebi Robert Fico, by nepohol príslovečným lístkom na strome, ak by nemal preto vietor. Jeho poznámky o "kolenačkovej" zahraničnej politike dzurindistov poukazujú na pochybnosti, či cena ktorú pri vstupe najmä do EÚ zaplatíme, nebude neúnosne vysoká. Tieto pochybnosti nemožno zmiesť zo stola tak jednoducho, pozrime sa napr. do susedných Čiech, kde podobné úvahy vyslovuje aj inak tvrdo prozápadný a trhovo orientovaný politik a ekonóm, Václav Klaus. Spomínané pochybnosti nezastrie ani dymová clona vyzdvihovaného úspechu prijatia Slovenska do OECD v roku 1999. Jednak tento akt nebol určite dielom jedného roku, teda základy preň položil ešte Mečiarov režim, ale tiež sám osebe to nie je zárukou ničoho. Mexiko predsa tiež dostalo členstvo v tomto "klube bohatých" - a rok na to tam hrozil štátny bankrot...

Nie je možné na jednej strane vedeniu štátu v rokoch 1998 - 2002 dojato ďakovať za skutočné či domnelé úspechy, a na strane druhej ho nebrať na zodpovednosť za úplne zjavné neúspechy, z ktorých viaceré (napr. "banánizáciu" republiky vďaka neustále rastúcim cenám Internetu) sme už rozoberali aj na našich stránkach. Očividná jednostranosť včerajšej správy vlády odsudzuje tento spis do roly viac politickej propagandy určitých skupín, ako na štátnický počin, za ktorý je vydávaná.