Pri pohľade na verejnoprávnu STV by sa mohlo zdať, že od revolúcie 1989 si každá politická garnitúra práve tu zhromaždila najnešikovnejšie kádre. Svoje hovorí už len priemerná funkčná životnosť ústredných riaditeľov, nepresahujúca ani 1,5 roka. Terajšia koalícia tiež nezačala práve vydareným štýlom. Nikto objektívny jej nemal za zlé, že po voľbách vyčistila inštitúciu od otvorene tendenčných promečiarovských nekvalitných publicistov a funkcionárov. Ale spôsob, akým ku tomu nové vedenie pristúpilo, nebol vôbec šťastným. Nepohodlných pracovníkov zhromaždili pod dozorom ozbrojenej strážnej služby do "ghetta" na najvyšom poschodí administratívnej budovy, kde ich pod hrozbou sankcií držali celú pracovnú dobu počas niekoľkých týždňov. Samoúčelná, zjavne nadbytočná demonštrácia sily, nás zrejme príde draho. Dotknutí totiž podali žalobu u európskych právnych inštitúcií a málokto zo znalcov pomerov pochybuje, že vyhrajú s patričným odškodným. Ani neskôr nebolo možné ústrednému riaditeľovi Milanovi Materákovi a spol. takmer za nič blahoželať. Prezamestnanú firmu nezracionalizoval, naopak, jej stavy pracovníkov sa dokonca mierna zvýšili. Nechýbali ani podozrenia z klientelizmu, priamy pokus o cenzúru satirickej relácie, v ktorej sa polemizovalo o odôvodnenosti existencie verejnoprávnych médií, apod. Tohtotýždňový rozruch, kedy si M. Materák len o jediný hlas členov Rady STV udržal kreslo, je už len čerešničkou na torte.

Včera bolo veľmi zaujímavé počúvať riaditeľa (ktorý na oficiálne tlačové podujatie prišiel ako nevycválaný výrastok v rifliach a čiernom tričku s nápisom WANTED) , ako argumentuje, že STV nikdy nepodliehala politickým tlakom. Dôkazom toho je podľa neho to, že "STV je v takej hospodárskej situácii, v akej je". Ozajstný div logiky. Takže stratové hospodárenie, zavinené napríklad malým podielom na reklamnom trhu, ktorý je dôsledkom nedostatočnej sledovanosti, ktorá je zas dôsledkom nízkej kvality programu - toto má byť dôkazom nezávislosti ?! Barón Prášil, ktorý sám seba údajne vytiahol za ušká vlastných čižiem z močiara, by bledol závisťou. Veľa nezaváži ani tvrdenie, že odchod volili z mnohých signatárov internej protestnej výzvy, zatiaľ len štyria ľudia. To svedčí iba ak o situácii na slovenskom mediálnom trhu práce, kedy je mnohým ich práca a osobná existencia dôležitejšia, ako žurnalistické etické idey. Kto z ich kolegov ich za to chce súdiť, tak nech ako sa vraví, hodí kameňom.

Aj ďalšia čast včerajšieho vyhlásenia vedenia STV je len akýmsi všeobecným, frázovitým a vecne neuchopiteľným traktátom. Vypočuli sme si len vety o nešpecifikovaných "opatreniach na ešte výraznejšie zamedzenie vplyvu vonkajších síl na vysielanie Slovenskej televízie". Vnútorné "kádrové zemetrasenie" je ale len riešením malej časti dôsledkov. Príčiny sú hlboko v politickom systéme, kedy napríklad je voľba vedúceho manažéra inštitúcie vecou momentálnej parlamentnej väčšiny. Spomenutá krátkodobá životnosť riaditeľov ilustruje dostatočne, či ide o dobrý systém.

Viacerí nezávislí znalci tvrdia, že rozklad STV je takého rázu, že jedinou koncepčnou pomocou by bolo de iure zrušenie inštitúcie a založenie novej. Je dobré mať to na pamäti aj po tohtoročných voľbách. Bude to pre nás indikátorom, nakoľko úprimne myslí nové vedenie štátu svoje sľuby, resp. či mu žurnalisticky prehnitá, vždy momentálnym mocným slúžiaca, vnútorne sklikárená, až zmafianizovaná televízna štruktúra, "náhodou" nevyhovuje viac. Momentálny výkrik niekoľkých jednotlivcov, ktorí to chceli robiť inak, by nemal skončiť v tme.